Strategie střední hry (11) - Já viděl divoké koně

Hra jazdcom je omnoho ťažšia ako hra strelcom. Pokým chod strelca má v sebe čosi racionálne, a pripomína čiaru pravítkom, alebo diaľnicu, ktorá – ak môžem citovať metafory sociológa Jana Kellera – ako otvorená rana alebo obrovský továrenský bežiaci pás pretína krajinu od obzoru po obzor, v skokoch koňa ostáva i na šachovnici akási stopa animálnosti a nevypočítateľnosti. I začínajúci šachisti na prvý pohľad rozoznajú, či na šachovnici stoja rôznofarební strelci, a pomerne ľahko chápu koncept „dobrého“ či „zlého“ strelca; skrotiť jazdcov však také ľahké nie je.

Na prvom diagrame je jednoduchá štúdia, ktorá zľudovela natoľko, že si ani za nič nedokážem spomenúť, kto je jej autorom.

Aj keď je bieleho kráľ veľmi vzdialený a čiernemu stačí odovzdať jazdca za h-pešiaka, biely predsa pôvabne vyhráva (viz. diagram č.1): 1.Jg7+ Jxg7 2.h6 Kf8 3.h7 +-. Čierneho jazdec nielenže )nepomohol zastaviť h-pešiaka, ale ešte i stál v ceste vlastnému kráľovi. Poučenie z tejto štúdie je dvojaké: za prvé, málo pohyblivý jazdec často nielenže nehrá, ale i zavadzia vlastným figúram, prípadne sa stáva ľahkým objektom útoku (viď. č. 1 „Dve strany jednej mince“). Za druhé, jazdec má problémy nielen rýchlo sa presunúť na veľké vzdialenosti, ale i prekonať vzdialenosti príliš malé, ako napríklad dostať sa včas na susedné políčko. Pre jazdca (na rozdiel od strelca) je preto veľmi dôležité, na ktorom konkrétnom poli práve stojí; nestačí, že je v správnom „regióne“ šachovnice.

Druhý diagram zachytáva postavenie z otvorenia partie Rodštejn - Avruch, Izrael 2008, BNŤ. Čierneho jazdci stoja na susedných poliach, pokým ale Jd7 stojí pomerne slušne (môže napr. dúfať v kariéru na poli c5), Je7 je vyslovene nepodarenou figúrkou – nemá kam ísť, zavadzia dáme. V neposledom rade je tiež zraniteľný (predstavte si bielu vežu na 7.rade), pretože je za vlastnými pešiakmi, a teda nie je nimi krytý.
V Kráľovskej Indickej obrane má Je7 len tri možnosti, ako urobiť kariéru: čierny buď vezme na e4 tak, aby biely musel dobrať figúrou, a následne preskáče cez f5 na d4, alebo zahrá ..g6-g5 a ..Je7-g6, alebo jazdca dostane cez g8 na f6. Maxim Rodštejn dal už skoršie ťahom f2-f3 jasne najavo, že na e4 hodlá dobrať pešiakom; v pozícii na diagrame teraz zahral 12.g5!, čím zabránil ako ...g6-g5, tak i ..Je7-g8-f6, a odsúdil tak Je7 na doživotné väzenie.

V učebniciach stratégie sa často dočítame, že jazdcom vyhovujú uzavreté pozície. Toto tvrdenie berte prosím s veľkou rezervou; ak jazdec ostane uzamknutý za kompaktnou pešiakovou štruktúrou, nemá z toho o nič väčšiu radosť ako sliepka natlačená v klietke veľkochovu.

Kto má chuť na vajíčka?

Hra jazdcom v niečom pripomína šoférovanie. Pozrite sa ešte raz na štúdiu č. 1; komický pocit z bezmocných čiernych figúr v tesnej blízkosti bieleho h-pešiaka sa v čomsi podobá situácii, keď na colnici zastavíte príliš ďaleko od okienka a musíte sa vykloniť temer až po pás, aby ste dočiahli podať colníkovi doklady. Auto vás síce odviezlo stovky kilometrov, pol metra nabok ho ale nepohnete.
Podobne mi siahlodlhé prevody jazdca na celkom blízke pole pripomínajú pokusy šoférov otočiť sa na úzkej ceste či zaparkovať v meste: dva metre dopredu, preradiť, otočiť volant, dva metre dozadu, preradiť, otočiť volant... Ešte i oblúčiky, ktoré auto pri takýchto manévroch opisuje, sa v čomsi podobajú jazdcovým L-kám.

V pozícii na nasledujúcom diagrame č.3 si takto „zašoféroval“ Širov; Kasparov mu ale jeho manéver nedovolil dokončiť, a tak sa čierny jazdec nedostal do raja, ale do úplného offsidu. Kasparov-Širov, Horgen 1994, ČNŤ:

Čierny Jc6 nestojí ideálne; jednak „tieni“ strelcovi, jednak nemá kam by skočil; maximom jeho snáh by mohla byť výmena jazdca na d5. Tu ale pozor: biely má dvoch jazdcov, ale len jedno ideálne pole v centre. Jeden z jazdcov sa teda musí zákonito trochu „nudiť“. Prípadná výmena jazdcov teda bielemu nevadí; naopak, skôr mu pomáha. Širov sa preto rozhodol, že jazdca prevedie na lepšie pole, menovite na c5. Zaradil teda spiatočku a zacúval: 13...Jb8!? 14.a4 bxa4 15.Vxa4 Jd7. Kasparov ho ale sklamal; po 16.Vb4 Jc5? 17.Vxb7! Jxb7 18.b4! sa jazdec ocitol na ešte horšom poli, ako bol predtým:

(viz. diagram č.4) Kompenzácia bieleho za kvalitu spočíva nielen v pevnosti na d5, rôznofarebných strelcoch rôznej ceny a v možnosti vytvoriť si voľného pešiaka na dámskom krídle. Je založená i na „rôznofarebných“ jazdcoch; pokým Jd5 je v centre a predsa v bezpečí, Jb7 je na kraji šachovnice, nemá budúcnosť a nie je dostatočne krytý. Všimnite si tiež prosím, že títo jadci sú prakticky nevymeniteľní; cesta z b7 na d5 trvá celé 4 ťahy, podobne ako cesta z a1 na g7. Čo sa jazdcov týka, „o dve šikmo“ je najdlhšia krátka vzdialenosť vôbec.

Rozdiel medzi hodnotou neďaleko od seba postavených jazdcov sa ešte zvýrazní, ak je kdesi nablízku kráľ. Jazdec pri kráľovi je veľmi nebezpečnou figúrou, v neposlednom rade vďaka svojej láske k vidličkám; ako obranár ale jazdec nestojí za nič: pletie sa pod nohami, je ľahké ho dostať do väzby, najmä však nekryje polia vo svojom bezprostrednom okolí. Rozdiel v hodnote takto postavených jazdcov ilustruje napríklad postavenie (viz. diagram č.5) z partie Griščuk - Aronian, Linares 2009, ČNŤ:

Aj napriek vyrovnanému materiálu čakala čierneho ťažká obrana; výhoda bieleho je v rozhodujúcej miere spočíva v „rôznofarebných“ jazdcoch.

Jazdec má tak jedinečný spôsob života a tak malú výživnú hodnotu, že v ekosystéme šachovnice temer nemá prirodzenú konkurenciu a nemusí sa (na rozdiel od dámy) príliš obávať predátorov. Jeden strategický aspekt pozície má však rozhodujúci vplyv na jeho život na šachovnici; týmto aspektom je pešiaková štruktúra. Pokiaľ sú pešiaci súpera kompaktní, dokážu jazdcovi veľmi znepríjemniť život, odoberúc mu mnohé potenciálne dobré polia. Jazdci preto milujú oslabenú, vyťahanú alebo rozlámanú pešiakovú štruktúru. Súperovu oslabenú štruktúru výborne napádajú, vlastnú naopak veľmi efektívnym spôsobom zliepajú dohromady.

Hriechom voči vlastnej pešiakovej štruktúre sa občas nevyhne ani majster sveta. V postavení na diagrame č. 6 (Karpov - Ánand, Brusel 1991, ČNŤ) čierny neopatrne zahral 12...h6?. Karpov nelenil a ťahom 13.Jh4! inštaloval jazdca na vynikajúce pole f5. Ak by čierny pešiak stál na h7, čierny by sa mohol tomuto prevodu úspešne brániť ťahom ...g7-g6.

Nasledujúca partia je natoľko inštruktívna, že som neodolal a uvediem ju v plnom „znení“ ako akýsi film na záver. Uvidíte, ako biely najskôr neopatrnou pseudoaktivitou roztrhá svoju kompaktnú pešiakovú štruktúru. Získa síce pešiaka, veľmi ale zaostane vo vývine. Čierny sa dočasne stiahne, ale len preto, aby sa vrátil: bieleho štruktúra je natoľko kompromitovaná, že hravo nájde prácu pre oboch svojich jazdcov. Partia končí priamym matovým útokom, názorne ilustrujúcim, aké šance má kráľ, keď sa dostane pod kopytá dvoch koní.

Pecot-Renet, Francúzsko 2000:
1.d4 d5 2.Jf3 Jc6 3.c4 Sg4 4.cxd5 Sxf3 5.gxf3 Dxd5 6.e3 e5 7.Jc3 Sb4 8.Sd2 Sxc3 9.bxc3 Jge7 (viz. diagram č.7)

10.c4? Dd6 11.d5? Jb8 12.Db3 0–0 (viz. diagram č.8)

13.Dxb7? Ja6 14.Db3 Vab8 15.Dd1 c6 16.e4 f5 17.Sg2 Jg6 18.Vb1 Jh4 19.Vg1 fxe4 20.Vxb8 Dxb8 21.fxe4 Jc5 (viz. diagram č.9)

22.Sc3 Db6 23.Ke2 Vxf2+ 24.Kxf2 Jxe4+ 0-1 (viz. diagram č.10)