Strategie střední hry (9) - Versace, Armani, Navara

27.05.2010 14:02 | Trénink

Ticho klubovne; tréner a žiak sedia za šachovnicou a čosi analyzujú. Žiak navrhne pomerne slabý ťah; nečudo, má sa ešte čo učiť. Tréner mu začne obšírne vysvetľovať, prečo je jeho rozhodnutie podozrivé, a prečo by mal dať predn...

Ticho klubovne; tréner a žiak sedia za šachovnicou a čosi analyzujú. Žiak navrhne pomerne slabý ťah; nečudo, má sa ešte čo učiť. Tréner mu začne obšírne vysvetľovať, prečo je jeho rozhodnutie podozrivé, a prečo by mal dať prednosť ceste, ktorú mu navrhuje on. Žiak ale povie: „Mne sa to ale vaše riešenie nepáči, omnoho viac sa mi pozdáva cesta, ktorú som navrhol ja.“

Túto (vskutku archetypálnu) vetu som na tréningoch veľakrát vypustil z úst a veľakrát som ju tiež od svojich zverencov počul. Ako tréner na ňu reagujem celou paletou postupov. Najskôr v duchu potlačím nechuť, pretože viem, že šachista sa najviac učí tam, kde nesúhlasí, a nie tam, kde všetko zľahka odkýva. Potom to skúsim po dobrom: zopakujem svoje argumenty, lemo postavenie zanalyzujeme. Ak ani toto môjho žiaka nepresvedčí, možno ešte siahnuť po vonkajšej autorite, po hodnotení strojom. Toto však zväčša nerobím; zvyčajne sa opriem o vlastnú autoritu (vynútenú nielen titulom a postavením trénera, ale často i desiatkami bleskových partií) a vyššou mocou celú diskusiu uzavriem. Ak sa totiž má mladý hráč stať silným šachistom, musí sa naučiť prispôsobovať svoje myslenie a svoje priania potrebám pozície. Nesmie sa dívať na pozíciu na doske cez pokrivenú optiku svojich vlastných prianí a predstáv.

Šachista-neprofesionál hľadá v šachu zábavu a sebavyjadrenie. Preto mu môže padnúť zaťažko, že požiadavka hrať pozíciu „správne“ bezočivo siaha na jeho slobodu. „Mám sa prispôsobovať nielen daňovému úradu a šéfovi v práci, ale i figúrkam z dreva? Chcem si hrať po svojom!“ Medzi nutnosťou a slobodou; sebavyjadrením a podriadením sa však v šachu (a ako sa mi zdá, aj inde) panuje zvláštny, paradoxný vzťah. Čím viac sa šachista pokorne podriaďuje potrebám pozície, čím viac sa snaží hrať objektívne správne, tým väčší priestor pre tvorivosť sa rozvíjanie vlastného štýlu dostáva.

Dovoľte mi príklad z inej oblasti: hráč na husle si nemôže vyberať, ako držať nástroj, kde na hmatníku chytiť ktorý tón, či ako silno napínať vlasy na sláčiku. Nemôže si vyberať techniku hry; ak by hral originálne (a nešikovne), zložitejšie cvičenia by proste neuhral. Až potom, keď sa podriadi architektúre a vlastnostiam svojho nástroja, stane sa ten istý nástroj jeho skutočným podriadeným, a umožní mu hrať Mozarta, ľudovky, či čokoľvek, čo len chce. Dieťa, ktoré sa s husľami len zoznamuje, Mozarta hrať nemôže; jeho obzor končí niekde pri „Kočka leze dírou...“.
Podobne je tomu i so šachom: hráč, ktorý nevie, ako sa o svoje nástroje – šachové figúrky – starať, ako zabezpečiť, aby stáli dobre, kedy ktorú vymeniť a ktorú zachovať; hráč, ktorý dokáže len útočiť a nevie sa brániť, ktorý odmieta hrať koncovky či „nudné“ pozície, takýto hráč žiaden štýl nemá. Je skôr väzňom svojej jednostrannosti. Je najlepšie, keď mladý šachista získa čo najširšie a najuniverzálnejšie šachové vzdelanie; keď čo najpresnejšie pochopí, ako sa šach má hrať. Až potom sa mu otvoria dvere k voľnému výberu štýlu, k voľnosti tvorby, k originalite.

Ako si uchovať svoj originálny štýl...

...a neupadnúť do nevkusu?

I keď totiž v šachu silní hráči veľkú časť rozhodnutí robia z nutnosti a bez ohľadu na štýl, proste preto, že ide o najsilnejšie ťahy; predsa sa v každej partii vyskytuje ešte mnoho situácií, v ktorých je možné voliť medzi niekoľkými približne rovnocennými možnosťami. V týchto situáciach má šachista slobodu, aby kormidloval partiu smerom, ktorý je v súlade s jeho štýlom, schopnosťami, očakávaniami či momentálnou náladou. Musí ale najskôr dokázať rozlíšiť rovnocenné možnosti od nerovnocenných; teda situáciu, v ktorej má slobodnú voľbu, od situácie, v ktorej slobodnú voľbu nemá.

Pozícia na diagrame č.1 je z predposledného kola Bundesligy; Markoš - Hába, Erfurt 2010:

Diagram č.1

Biely jazdec na g5 stojí dobre a pomáha vytvárať hrozby proti f7 a e4. Ak by čierny pokojne pokračoval vo vývine, biely by ťahmi Dd1-b3 či d2-d3 (s ďalším e2-e4) získal nebezpečnú iniciatívu a výhodu. Petr si uvedomoval, že po 8...h6 môžem obetovať jazdca na f7, a že je riziko, že som si obeť pripravil doma. Napriek tomu sa cítil nútený zahrať tento ťah; správne rozoznal, že nemá slobodu rozhodovania, že 8...h6 je najlepší ťah.
Ja som naopak slobodnú voľbu mal. Okrem 8.Jxf7!? som mohol zahrať i 8.Je3 hxg5 9.Jxf5 s pokojnejšou, približne rovnou hrou. Môjmu srdcu bolo ale milšie obetovať, a tak na šachovnici vznikli divoké, približne vyrovnané zápletky. Ďalší diagram zachytáva pozíciu po 20. ťahu čierneho.

Diagram č.2

Mohlo by sa zdať, že biely si má z čoho vyberať (viz. diagram č.2). Môže ustúpiť vežou na f1; môže obetovať kvalitu rôznymi ťahmi (21.d4, 21.Sf4). Najsilnejší ťah ale je (či sa mi to páčilo, alebo nie) 21.Se3. Keď som na to prišiel (či skôr vycítil to), bez meškania som ho zahral. Partia sa skončila po časovej tiesni remízou.

Keď figúrky nie sú v priamom kontakte, možnosť výberu podľa vkusu býva obvykle väčšia. V základnej pozícii je najväčšia. Preto je výber otvorenia jedným z najslobodnejších rozhodnutí šachistu; práve tu má možnosť ovplyvniť do veľkej miery smer, ktorým sa bude partia uberať. Výber otvorenia hrá v zápasoch omnoho dôležitejšiu úlohu ako v turnajoch. Ak hrám 16 či 24 partií s tým istým súperom, je dôležité získať vo väčšine z týchto partií „výhodu domáceho ihriska“, čiže strednú hru, v ktorej sa orientujem lepšie ako protivník.
Kramnik v príprave na zápas s Kasparovom odhadol, že najväčšiu relatívnu hernú prevahu proti Garrimu má v pozičných stredných hrách bez dám. Hral preto (ako je všeobecne známe) čiernymi Berlínsku obranu, a remizoval všetky partie. Menej sa však pamätá na to, že podobný postup použil i bielymi (viz.diagram č.3); Kramnik - Kasparov, Londýn 2000, 4.partia:

Diagram č.3

Voloďa v pozícii na diagrame zahral 7.dxc5, teda ťah, ktorý vedie k symetrickej pozícii bez dám, a obvykle býva považovaný za predzvesť remízových rokovaní. On sám ale žiadnu rýchlu remízu nemal v úmysle. Práve naopak: spokojný, že Kasparovova ohromná počítacia kapacita nemá v podobných pozíciach takpovediac „na čom pracovať“, hral pozíciu pomaly ďalej a svojho veľkého súpera dostal až na samotný kraj porážky.

Šach vraj učí, ako odolávať stresu, samostatne pracovať, či ako efektívne používať šedú kôru mozgovú. To je isto pravda. Mne sa ale zdá, že nás navyše učí i veľa o slobode a podriadení sa nutnosti. A tiež o pokore.

11x 3533x Ján Markoš
Fotogalerie
Komentáře (11) Aktualizovat
03.06.2010 00:11 | Autor neznámý

A jinak jsem chtěl Jánovi moc poděkovat za celou tuto sérii článků. Co se týká teoretizování ohledně strategie, tak s výjimkou klasika Nimcoviče mě nikdo tolik neoslovil. A co se týká přirovnávání situací v životě a na šachovnici, tak ty Jánovy příklady se mi zdají být často ještě výstižnější než přirovnání Garri Kasparova z jeho zajímavé knížky Jak život napodobuje šachy.

03.06.2010 00:07 | Autor neznámý

Čím větší nesmysl, tím víc se drží v mozku... Já se takto nemůžu už několik dní zbavit "vlaku plného Indov" (viz Marki 28.05.) . Napadla mě zatím dvě možná témata - 1. v indickém vlaku sice neplatí spousta obvyklých pravidel, ale některá přece jen ano. Stejně tak v nějaké originální pozici s "rozházenými" figurkami mnoho obvyklých pravidel neplatí, ale některá je třeba přece jen dodržovat (např. rychlý vývin, ...). Anebo 2. když vidí Evropan vlak plný Indů, tak má tendenci počkat raději na ten příští, že třeba bude prázdnější. Ale nebude a tak je lepší nastoupit hned. Stejně tak v šachách, když vím, že nějaký tah ja sice asi správný, ale nechce se mi do něj, tak je lepší jej zahrát zrovna, než jej odkládat a pak jej stejně zahrát, ale v méně výhodné pozici. A teď jsem vážně moc zvědavý, o čem bude ten článek doopravdy.

01.06.2010 16:26 | Autor neznámý

Prostě dva hráči 1500 můžou stvořit nádhernou napínavou partii, která bude pro ně uměleckým dílem, ale pro hráče 2700+ to bude partie plná hrubek. A dva počítače 3000+ mohou stvořit partii plnou nádherných briliantních dvacetitahových lehkých náznaků, kterou budou dva lidé pod 2500 považovat za úplně nudnou a nejspíše plnou divných a slabých tahů ne ?

Co se ně na těhlech článcích líbí, jsou nádherné ukázky a příměry zabývající se samotnou podstatou šachu a souvislostmi, jen tak dál :)

30.05.2010 20:14 | Autor neznámý

Jednou z nejdůležitějších věcí v šachu je schopnost rozpoznávání: schopnost rozpoznat typické motivy a situace na šachovnici, charakteristické pozice a jejich rozehrávání a důsledky,řekl Carlsen.

Současná světová jednička Carlsen tvrdí, že si pamatuje všechny tahy svých partií šest let zpátky. Podle databází je to přes tisíc partií.

28.05.2010 16:39 | Autor neznámý

dobry den,

som mesiac na lazoch, odpocivajuc od sachov, a preto sa ospravedlnujem, ze nebudem temer vobec reagovat. co sa nazvu clanku tyka, vsetky tri mena su znackami, ktore reprezentuju urcity vkus ci svetonazor. tento ale musi byt podlozeny pracou a znalostami. a tiez som trochu chcel pre tento clanok sebecky ukradnut aspon tien z davidovej popularity

ad igor: rozdiel medzi Se3 a Sf4 nie je "vidiet", je nutne sa k nemu dopracovat spravnym prepoctom, teda pracou odvedenou za doskou. mam tiez sklon si to v partiach ulahcovat a spravne tahy hadat od oka, ale proti silnym hracom je to cesta dole svahom.

ad jan: tema, ktore si navrhol, nedokazem spracovat do jedneho clanku. je siroke i pre nejednu knizku. neskusis ho nejako blizsie specifikovat?

ad Jiri Majer: dakujem velmi za Vasu pochvalu. bude ma inspirovat, aby som i nabuduce zo seba cosi vydoloval. je velmi prijemne citat take slova, ako ste Vy napisal. je pravda, ze sa do kazdej lekcie snazim zakomponovat cosi nesachoveho a chytlaveho, aby preberana latka ostala v hlave. nabuduce to bude vlak plny Indov...

 

 

28.05.2010 14:57 | Autor neznámý

Dobrý den pane Markoš.

Chtěl bych Vám poděkovat za ty skvělé články o strategii.

Kouzlu šachové hry jsem podlehl už bezmála před padesáti lety

a čtyřicet let učím v Kuřimi děti šachům. Takže mě už v této oblasti jen tak něco nezaujme.

Ale jsou dvě věci na které se současné době těším. On-line partie Davida Navary a Vaše

články na Novoborském šachovém serveru. Jak pan Navara tak i Vy jste prostě geniální.

Například ti cyklisti na ledových krách - to mě dostalo.

Jen člověk s vyjímečným smyslem pro krásu a originalitu,

může něco takového zakomponovat do výuky šachové strategie.

Na takovou lekci strategie se pak nedá jen tak  zapomenout!

Ještě jednou Vám děkuji za estetické  zážitky, které mám z Vašich čláků a moc se těším na další.

S pozdravem

 

28.05.2010 10:48 | Autor neznámý

Já už nic nestuduji. Dopoledne se něco naučím a za týden to už nevím. Co za týden, druhý den a někdy i odpoledne ten den.

Ale přesto čtu poctivě vše od Vás p. Marki.

28.05.2010 10:19 | Autor neznámý

Už se těším na jedno z nejobtížnějších témat střední hry ohodnocení pozice a stanovení plánu hry.

27.05.2010 23:33 | Autor neznámý

Takže my slabší hráči máme vlastne väčšiu slobodu tvorby :) keď nevidíme povedzme až taký rozdiel medzi Se3 a Sf4 na diagrame 2. Od laikov ozaj často počuť: Však proti tým počítačom hrajte prekvapivé, nelogické ťahy a popleťte ich.

Jo a ten symbol nevkusu je slovenská "celebrita" Mojsejová, za ktorú sa slušní Košičania hanbia. Info pre českého čitateľa, ktorý mal asi doteraz to privilégium ju nepoznať. :(

 

27.05.2010 21:01 | Autor neznámý

IMHO to znamená, že si máš sám vybrat, co je otázkou stylu a co už je kýč (tedy Davida za kýč nepovažuju, i když některé jeho partie... )

27.05.2010 20:09 | Autor neznámý

Některé tahy jsou zkrátka vynucené a pozice se nemá lámat přes koleno. Ale jsou známé případy, kdy i velmi silní šachisté hrají "tak, jak se jim zachce" a ne "tak, jak by podle pozice měli". Konkrétně třeba toto stálo Topalova titul. Před zápasem s Anandem hrál v Linares dost vabank, tzv. "kovbojským stylem" (i podle vlastních slov) - a vycházelo mu to. Hrál tahy, co se mu líbily, ne ty, co "by měl hrát". A pak to jednou zkusil i na Ananda - v rozhodující partii - a nevyšlo mu to. Dá se tento "zlozvyk" vůbec odnaučit?

A ještě jsem se chtěl zeptat na význam názvu tohoto článku, děkuji. :-)